"O veľkom poklade pod Haluzickým kostolíkom."
(Povesť z Haluzíc)
Bola raz jedna noc, taká tichá, že bolo počuť, ako si rosa sadá na steblá trávy. Vysoko nad dedinou stál starý kamenný kostolík, opustený a porastený brečtanom. Múry už praskali v tichu a hmlisté noci ho celého prikrývali ako závoj zabudnutia.
V Haluziciach sa po večeroch rozprávala dávna povesť. Vraj pod tým kostolíkom leží poklad. Nie obyčajný – zlaté kalichy, meče s drahokamami a truhlice plné mincí z čias, keď cez kraj prechádzali rytieri. Poklad mal byť ukrytý v kamennej krypte pod oltárom, zapečatený mocnými slovami mníchov, ktorí tam kedysi slúžili Bohu – aj ľuďom.
Ale verilo sa, že poklad je prekliaty. Nie raz sa totiž stalo, že odvážlivec v noci vyšiel ku kostolu s krompáčom a sviečkou. Vždy sa však vrátil iný. Bledučký ako vosk, oči mu blúdili a slová boli ako z iného sveta.
Jedného roku prišiel do Haluzíc cudzinec – mladý tovariš z Moravy, čo hľadal prácu a možno i šťastie. Volal sa Matej. Večer čo večer sedával v krčme a počúval rozprávania starcov. A keď mu raz starec menom Jano po štvrtom poháriku povedal, kde presne treba hľadať, rozhodol sa. V noci sa vybral ku kostolu.
Nebolo mesiaca, len vietor a ticho. Kostolík stál v tme ako tieň minulosti. Matej sa prešmykol cez múrik, pristúpil k oltáru a začal kopať. Zem bola tvrdá, korene sa mu plietli pod ruky. Ale napokon to zacítil – kameň, ktorý znel ako dutý.
Keď ho nadvihol, všade okolo sa rozhostilo ticho ešte hlbšie. Z praskliny vystúpil chlad a s ním aj šepot. Ako keď niekto ševelí modlitbu... alebo kliatbu.
Zrazu ho zaliala žiara. Pred ním stáli tri postavy v mníšskych rúchach, ich tváre boli biele a oči ako z mlieka. Jeden prehovoril: "Poklad je len pre tých, čo nehľadajú bohatstvo pre seba, ale svetlo pre druhých."
Matej neodpovedal. Ruky sa mu triasli. Vtom sa zem pod ním zatriasla, kameň sa zavrel s rachotom a žiara zmizla. Na druhý deň ho našli dedinčania ležať pri múre kostola – bol živý, ale nemý. Už nikdy neprehovoril.
Odvtedy sa vraví, že poklad pod Haluzickým kostolom ešte čaká. Ale len ten, kto má čisté srdce a nehľadá bohatstvo, ho môže uzrieť.
A možno je tým pokladom čosi úplne iné.
(text Eduard Žákovic)
