Pútnici

Rozbahnená rieka
a ťažké mraky,
vo vetre šumí les.
Krok za krokom
osamelí pútnici
vykračujú vpred,
vystrašená žena
a jej verný priateľ
pes.
Nehľadiac späť
prepletajú sa
lánmi polí,
svorne bok po boku.
Do kroku
hrajú im slzy
stekajúce na zem,
tichú pieseň
spieva duša skrehnutá.
Chlad a ničota
nikoho tam nedesí,
na ceste psa a človeka
ďaleko od ľudí
nie je bolesti
ani strachu,
iba príchuť slobody
a života
ženie vpred
osamelú ženu
a jej psa...

(Marián Michalko)